Je to až na neuverenie, ale niekde v našej minulosti sa stala chyba, ktorá spôsobila, že náš prístup k riešeniu problémov nielen že je nefunkčný, ale niekedy je vyložene nebezpečný. Kde sa stala chyba? Prečo sa nám stáva, že aj keď problém odhalíme, tak sa nič nedeje? Ako je možné, že keď príde zamestnanec na pohovor k svojmu nadriadenému, tak sa venujú hľadaniu riešenia na nejaký jeho problém aj keď to riešenie už niekedy v minulosti pomenovali?
Pri koučingoch manažérov a vedúcich pracovníkov sa stretávam zo situáciami, ktoré sa na seba podobajú tak, ako by ich niekto kopíroval cez kopirák, alebo v dnešnej dobe cez skener. Objaví sa nejaký problém. Zamestnanec príde na pohovor. Hľadá sa riešenie problému. Nájde sa riešenie problému. O týždeň je zamestnanec opäť na pohovore a zase sa hľadá riešenie problému. Ako bonus sa k tomu prirátavajú výčitky, prečo sa to, prečo sa to, čo sa malo podariť nepodarilo. Proste začarovaný kruh.
Nie je veľmi ťažké spomenúť na svoje školské časy, a vybaviť si tie situácie, kedy sa nás niekto pýtal, prečo veci nefungujú, prečo sme si nenapísali domácu úlohu, prečo sme si nepoupratovali v izbe, prečo sme zabudli vyniesť smeti. Ak si na to spomeniete, verím, že veľmi príjemné spomienky sa vám na tieto udalosti neviažu. Je to logické, každá taká otázka určitým spôsobom poukazuje na našu nekompetentnosť, neschopnosť, nedospelosť. Je to prístup, ktorý devalvuje našu osobnosť. Je to prístup, ktorý nás demotivuje a oberá nás o posledné zvyšky chuti skúšať niečo nové. Pretože pri nový veciach by sme sa mohli zmýliť, mohli by sme niečo pokaziť a opäť by sme sa stali terčom, do ktorého by sa druhí triafali. Tak radšej hráme na istotu a vyhýbame sa možným omylom a chybám , aj keď by nás tieto omyly a chyby mohli posunúť veľmi ďaleko. Ak by som to mal zhrnúť, orientujeme sa na problém. Našu pozornosť fokusujeme na niečo čo nefunguje, čo nebeží tak ako by malo, čo je pokazené. A zdá sa, že tento prístup naráža na zásadné obmedzenia. Akoby v určitých situáciách narazil na svoje dno. Ukázal čo vie, ale už sa nepohol ďalej. Niekedy, ak sa chceme pohnúť vpred, či už je to v našej vlastnej práci, alebo v práci s druhými ľudmi, potrebujeme zmeniť paradigmu, potrebujmeme zmeniť pohľad na svet. Potrebujeme sa orientovať nie na problém, ale na riešenie.
Poviete si, čo to znamená, veď keď riešime problém, tak sa tiež snažíme hľadať riešenia. Nuž, to je pravda, ale toto hľadanie sa deje cez skúmanie nefunkčných zložiek problému. A to je miesto, kde bude pes zakopaný. Ak si spomeniete ako ste na hodinách fyziky skúmal rozklad svetla pomocou skleneného hranola, tak potom viete, že aj malá zmena v pozícii hranola, cez ktorý svetlo prúdi, spôsobí zmeny výsledného obrazu. Ak teda podobne, zmením optiku, ktorou sa pozeráme na problém, tak sa dá predpokladať, že aj výsledný obraz bude iný.
Nie je to také ťažké, stačí sa inak pýtať.
- Namiesto: Prečo si to neurobil?“ sa spýtať “ Ako sa ti to podarilo aspoň do tejto miery“?
- Namiesto: Prečo si nepredal viac výrobkov“ sa spýtať “ Ako sa ti podarilo predať to, čo si predal“?
- Namiesto: Prečo si si nepoupratoval?“ sa spýtať “ Ako sa ti podarilo udržať poriadok aspoň na týchto miestach?“
- Namiesto: Prečo ste zase prišli neskoro?“ sa spýtať “ Ako to robíte, keď sa vám podarí prísť na čas?“
- Namiesto: Prečo ste neuzavreli ten obchod?“ sa spýtať “ Vďaka čomu sa vám podarilo uzavrieť predošlé obchody“?
Verím, že uvedené príklady vám poskytli dostatočnú ilustráciu základnej idee orientácie na riešenie. Ono je to tak, že aj človek, ktorý je z nášho, alebo aj zo svojho pohľadu totálne neúspešný, tak predsa len vo svojom živote má okamžiky, kedy sa mu darilo. A ak sa ako manažér budete riadiť týmto prístupom, tak sa vám tie dobré okamihy podarí nájsť.
A čo vy? Aké otázky signalizujúce orientáciu na riešenie by ste použili?
