Je to veľká otázka, ktorá dokáže vyvolať búrlivú diskusiu medzi manažérmi aj koučami. Dilema je nasledovná: mal by kouč mať poznatky z oblasti v ktorej svojho klienta koučuje? Alebo sa dá koučovať aj bez týchto znalostí?Prvá vec, na ktorú si vždy spomeniem, keď dostanem túto otázku, je príhoda, ktorú vo svojej knihe Tajemství vysoké pracovní výkonnosti popísal Timothy Gallwey. Gallwey bol pozvaný aby koučoval symfonický orchester. Len si to predstavte, už len tá myšlienka, koučovasť hudobníkov. Gallwevy samozrejme nikdy nedržal v ruke žiaden hudobný nástroj. Ako teda mohol niečo také zvládanuť? Nechcem zachádzať do podrobností, ale samozrejme to dokázal. Nemal žiadne znalosti a predsa sa mu podarilo koučovať hudobníka, ktorému sa v určitej časti jeho hudobnej produkcie nedarilo zahrať čistý tón.
Kouč, predovšetkým začínajúci kouč, alebo manažér, ktorý sa snaží aplikovať koučingové princípy vo svojej práci, je neustále konfrontovaný s potrebou, ba niekedy až túžbou poradiť . Pokiaľ si toto nedokáže odsledovať a zastaviť, potom svojho klienta zahltí svojimi nápadmi a myšlienkami a tým znemožní jeho kreatívne hľadanie a nachádzanie nový nápadov . Pokiaľ vie však svoje vnútorné myšlienky držať na uzde, nie je na škodu veci aby mal tieto poznatky a skúsenosti.
Okrem toho treba dodať, že kouč je predovšetkým strážcom a nositeľom procesu. Dohliada na štruktúru, sleduje klientove ciele a nastavuje podmienky tak, aby sa klient dostal čo najskôr k cieľu, ktorý si sám na začiatku sedenia stanovil.
V taoizme platí jedna čarovná pravda. Veci sa dejú svojím prirodzeným spôsobom a najlepšie ako si to ich prirodzenosť vyžaduje. Jediné čo je potrebné je nezavadzať pri tom. Aj koučingové sedenei sa deje svojím prirodzeným spôsobom, má vlastnú, nepredvídateľnú dynamiku. Čím menej sa vám podarí do tohoto procesu zasahovať, tým budú vhľady, ktoré klient učiní cennejšie a realizovateľnejšie.
Koučingový proces je ako prúd rieky, pokiaľ mu nebudeme klásť prekážky nenapácha žiadnu škodu.
