Považujem sa za vcelku inteligentného človeka. Napriek tomu sa mi podarí občas urobiť chybu, či už sa to týka pracovných vecí, alebo niečoho osobného. Často krát sú tieto chyby výsledkom akejsi “premúdrelosti”. Tento pojem označuje stav, kedy si je človek tak istý sám sebou a svojimi znalosťami, že prehliada zjavné a predvšetkým jednoduché veci, na ktoré nie je potrebné mať dokonca ani vysokú školu. Čo stačí, je obyčajný sedliacky rozum. A nedostatok sedliackeho rozumu vnímam aj tam kde sa hovorí o motivácii.O motivácii na školeniach som už písal, dnes by sa chcel venovať osobnej motivácii a tomu ako k nej manažéri pristupujú. Mnoho vecí z článku o motiácii na školeniach by sa dalo aplikovať aj tu, ale vyskúšajme si trochu iný pohľad. Jednoduchší. Veď nie nadarmo sa hovorí, že v jednoduchosti je krása.
Veľmi kľúčovou otázkou, ktorú by si mal položiť každý, kto sa zaujíma o motiváciu, a predovšetkým o motiváciu druhých ľudí, je: Aké sú moje zámery? K čomu potrebujem poznatky o motivácii? K čomu ich chcem použiť? Ide totiž o to, že motivácia býva veľmi často vnímaná ako nejaký nástroj, ktorý je potrebné použiť na podriadených. Ako by ľudia s ktorými pracujeme boli nesvojprávni, akoby boli vnímaní ako malé dieťa, ktoré keď chceme nakŕmiť tak povieme: “pozri tuto letí lietadielko, otvor pusu…” a v tom okmažiku mu do úst vrazíme lyžičku niečoho, čo nemá rado. Lebo keby malo, tak by sme nemuseli naňho skúšať takéto psie kusy. Nech to znie akokoľvek absurdne, podobne to vyzerá aj pri využívaní motivačných nástrojov. Manažér hovorí: pozrite, tu letí lietadielko….a toto musíte do zajtra urobiť, aj keby ste tu dnes mali byť do polnoci.” Je to však skutočne nutné? Nedá sa s ľudmi pracovať aj iným spôsobom? Je nutné podávať im len polopravdy zabalené do falošných motívov?
Skúste si spomenúť na svoju motiváciu? Kedy ste sami boli k niečomu motivovaní? Kedy ste robili veci aj vtedy keď ste sa cítili unavení? Keď sa nad tým zamyslím, som vysoko motivovaný k tým veciam a tým činnostiam, ktoré robím rád. Ako freelancer pracujem prevažne sám, a napriek tomu, že nemám nad sebou žiadneho šéfa ani manažéra, môžem o sebe povedať, že som celkom vysoko motivovaný. A prečo to tak je? Odpoveď je veľmi jednoduchá, pretože robím niečo čo ma baví,a čo mám rád. Myseľ sa rada sústredí na veci, ktoré sú pre ňu zaujímavé, na veci, ktoré sú pre ňu príjemné. Aby som ostal dlho motivovaný,tak sa snažíim aby v mojom pracovnom dni bolo podľa možnosti čo najviac činností, ktoré ma bavia a ktoré robím rád. Vtedy sa otázka motivácie, presnejšie sebamotivácie stáva úplne bezpredmetnou. A keď pracujem s inými ľudmi? Ten princíp je ten istý, snažím sa nájsť pre svojich kolegov také aktivity, ktoré ich bavia, v ktorých sú dobrí a ktoré im prinášajú potešenie.V takom prípade sa vôbec nemusím starať o motiváciu, všetko sa odohráva na vnútornej, osobnej úrovni.
Princíp je teda veľmi jednoduchý. Motivovaným sa človek stáva vtedy, keď pracuje s niečím, alebo na niečom čo ho baví, čo mu prináša nielen fiančný ale aj osobný alebo emočný zisk. Ak chce manažér docieliť, aby sa jeho ľudia dostali na túto úroveň, je nutné aby pre nich našiel takú prácu, ktorá ich bude motivovať sama o sebe. A vtedy sa stratí aj potreba vonkajších motivačných faktorov.
Avšak aj keď je tento základný princíp veľmi prostý, implikuje nám mnohé ďalšie skutočnosti? Napadá vás ktoré?
To je zaujimavy postoj, začať robiť niečo čo robi aj niekto iny a nechať sa potom motivovať suťaživosťou a snahou urobiť to lepšie než on. Ale nehrozi potom sklamenie ked ten človek je potom predsa len lepši ako ty? Druha vec, na blogu http://www.peoplecomm.cz je napísaný článok ktorý hovorí,že človeka nie je možné motivovať. Je možné ho len demotivovať alebo mu vytvoriť prostredie v ktorom sa bude motivovať sám, čo si o tom myslíš?