Minulý týždeň som lektoroval dvojdňový kurz. Téma bola klasická, ba dalo by sa povedať, až otrepaná. Komunikačné zručnosti a ich aspekty. Keďže sa jedná o tému, ktorú som už školil mnohokrát, dovolil som si sústrediť sa ani nie tak na obsah-teda to čo sa preberalo, ale skôr na to, ako sa skupina správala, o čom diskutovali, čo ich trápilo. Teda na proces. Bolo zaujímavé pozorovať a potvrdzovať si, že vlastne ani tak nezáleží na tom s akou skupinou pracujem, pretože to s čím prichádzajú, čo ich trápi je takmer všade rovnaké. Potom som si položil otázku: „Sú tu títo ľudia správne? Je toto školenie pre nich skutočne vhodné? Nepotrebovali by skôr niečo iné? Je obsah, ktorí sa im budem snažiť naliať do hláv, to, čo pre svoju prácu potrebujú?“
Ako som tak nad tým uvažoval, tak som prišiel na, že tréning nie je to pravé, čo by v danej situácii potrebovali. A nebol to len môj názor, ale názor skupiny, ktorá to síce neformulovala explicitne, ale vzhľadom na to o čom hovorili, som sa dovtípil, kde budú ležať ich potreby.
Je bežným štandardom, keď firmy investujú do vzdelávanie svojich zamestnancov. Súčasná situácia tomu moc nenasvedčuje a preto je len chválihodné, ak sa nájdu spoločnosti, ktoré rozvoj svojich zamestnancov berú vážne. Ale pre svoj zámer nevolia možno celkom vhodné prostriedky. To čo presakuje na povrch takmer na každom tréningu, bez ohľadu na oblasť v ktorej spoločnosť pôsobí, bez ohľadu na cieľovú skupinu, je niečo iné než nedostatok poznatkov z oblasti témy školenia. Vždy sa objavuje jedna „boľačka“ na ktorú sa sťažujú všetci. NIKTO NÁS NEPOČÚVA!
Obsah, informácie, ktoré sa na školeniach a tréningoch odovzdáva sú samozrejme dôležité, ale stále je tu niečo, čo je neuspokojené, kde majú zamestnaci pocit, že sa v tom nič nedeje. Nazývam to upchaté vertikálne komunikačné kanály. Ak je takýto kanál upchatý, tak sa hore nikdy nedonesie čo sa deje na prevádzkach alebo oddeleniach. A naopak, inormácie,ktoré by mali byť reakciou na to čo sa deje dole, sa nevytvoria a ak sa nejaké vytvoria, tak pracovníci na nižších úrovniach sa chytajú za hlavu a kričia: „Ako je možné, že niekto hore vymyslel niečo také“. Neverili by ste ako často sa niečo také deje.
Myslím, si, že nie vždy je obsahové vzdelávanie to najdôležitejšie. Nie je zbytočné učiť komunikačné zručnosti niekde, kde sa to nebude dať uplatniť? Učastníci sa pýtajú: „A pôjdu aj naši šéfovia na takéto školenie?“. Bohužia, väčšinu šéfovia nemajú čas na niečo také a ak aj majú a niečo sa naučia, tak to potom nepoužívajú. Z môjho hľadiska by bolo vhodnejšie účastníkov neučiť „O“ komunikácii, ale priamo ju zlepšovať. Či už v domácom prostredí,alebo v nejkom chránenom prostredí, kde skutočne nikto nebude trestaný za to čo povie. Vytvoriť priestor na to aby sa zamestnanci a vedenie mohli bezpečne rozprávať. Aby nápady mohli prúdiť. Aby sa vyvorila základňa pre knowledge management.
Iste vidím tu mnoho prekážok a vôbec nie je isté, že by sa niečo také podarilo, ale miesta kde som videl dôsledy takého postupu mi hovoria, že je potrebné sa o to minimálne pokúsiť.
Čo si vy myslíte o klasickom vzdelávaní? Rešpektuje súčasné dianie? Napíšte svoj názor.
