Dlho som si kládol túto otázku, a vlastne si ju kladiem stálo. Spočiatku ma napadli klasické odpovede medzi ktorými bolo napr. vzdelanie, skúsenosti, medzinárodne platný certifikát a pod. Potom som však začal pozorovať manažérov, ktorých som trénoval a školil aby vedeli používať koučing ako efektívny nástroj riadenia. Pri cvičeniach ktoré mali robiť sa im často stávalo, že skĺzli do svojich zabehaných manažérskych rolí a začali svojmu podriadenému radiť, presnejšie povedané, začali mu podsúvať svoje riešenia. Toto „podsúvanie“ sa ukázalo ako takmer neprekonateľná zábrana k tomu aby proces koučingu pomohol koučovanému objaviť v sebe potenciál na riešenie problému alebo otázky, ktorá ho trápila. Všade tam kde bolo potrebné rešpektovať druhého pri jeho introspekcii, pri jeho hľadaní vo svojich vnútorných zdrojoch sa manažér neudržal a vyslovil svoj nápad, ktorý dotyčného úplne zahltil a tak znemožnil objavenie sa akékoľvek kreatívneho a autochtónneho riešenia. Nehľadiac na to, že často takýto vstup odhalil problém, ktorý pred si pred príchodom koučovaný vôbec neuvedomoval, prípadne mu nevenoval pozornosť. Presne v duchu „keď problém nepomenujem, tak o ňom neviem! Ibaže to bolo celé naopak. Nechcem samozrejme aby to vyznelo, že nepomenovaním problému pred ním zatváram oči, ale podsunutím akosi mimovoľne smerujem koučovaného na cestu, ktorá je mne známa, na ktorej sa cítim pohodlne a na ktorej môžem čerpať zo svojej role manažéra, z mojich mnohoročných skúseností. A vedieť poradiť je v očiach mnohých manažérov práve tým stelesním toho čo by mali robiť, teda predovšetkým vedieť poradiť a viesť po ceste o ktorej vedia, že je tá pravá a správna. Ako však hovorí systemický koučing neexistuje „tá“ jediná správna a dobrá cesta.
Možno aj z tohto dôvodu sa hovorí o tom, že je pre kouča výhodou, pokiaľ o téme či oblasti v ktorej koučuje má minimum znalostí. Ak niečo nepoznám, je to pre mňa nové, asi ťažko by som mohol dávať zasvätené rady. Na druhej strane istá minimálna znalosť reálií koučovaného je na výhodu. A na koniec, pokiaľ aj mám podrobnú znalosť problematiky v ktorej koučujem a dokážem si ustrážiť svoje „poradenské“ impulzy je to tiež v poriadku.
Jednou z ciest, ktorá by mohla viesť von zo zaseknutosti vo vlastných nápadoch a myšlienkach je rozvíjanie schopnosti uvedomiť si čo sa vo mne deje. Inými slovami, pracovať na zdokonaľovaní vlastnej sebareflexie. Všímavosť je v tomto prípade vskutku kľúčovým prvkom. Poďme sa teda trochu podrobnejšie na všímavosť pozrieť.
Skúsim vysvetliť čo je všímavosť. Predstavte si, že varíte nedeľný obed, napríklad kurča. Už sa to pečie a vy si zatiaľ odídete pozrieť s deťmi nedeľnú rozprávku. Dej je veľmi zaujímavý, celkom vás strhol, keď tu zrazu -váš nos registruje, že niečo nie je v poriadku, v tom okamihu vám svitne „… kura, určite som ho spálil…“. Okamih keď ste zaregistrovali zmenu vášho čuchového vnímania, tak to je dôsledkom schopnosti mysle, ktorá sa volá všímavosť. Vy ste si to všimli, ak by ste si to nevšimli asi by ste na obed mali iba polievku. Alebo iný príklad, keď je vaša všímavosť „vypnutá“, čítate nesmierne zaujímavú knihu a ste tak ponorený do jej deja, že vôbec neviete čo sa deje okolo vás, nepočujete zvonenie zvončeka alebo buchnutie dverí. Vôbec nič si nevšímate. Všímavosť ste mali „vypnutú“ tiež vtedy keď si neviete spomenúť na to či ste vlastne zamkli, zastavili vodu, plyn a pod. Častá otázka žien na ich mužou je „všimol si si na mne dajakú zmenu?“ ak si muž uvedomí že tu nesedí farba vlasou, kto¬rá je dnes iná ako včera, znovu tu zapracovala všímavosť. Všíma¬vosť je neselektívna. Zaznamenáva všetky javy skutočnosti. Nie je zameraná na nič konkrétne, je to vlastne akoby celé naše zorné pole. Pozornosť z tohto zorného poľa ohraničuje určitý úsek. Zameriava sa na niečo konkrétne, na nejaký bod, jav, situáciu. Všimneme si, že nám horí kurča, z toho množst¬va javov, ktoré sa okolo nás diali sme si vytiahli len ten¬to jeden fakt a na ňom už zotrvávame, pozorujeme ho. Skrátka, pozornosť je vždy na niečo viazaná. Má svoj predmet. A tým predmetom môže byť videné, počuté, hmatané, cítené, chutnané. Alebo tiež môžme pozorovať to čo sa odohráva v našej mysli. A to je zručnosť, ktorá je u dobrého kouča výrazne rozvinutá. Dobrou správou je, pokiaľ si myslíte, že vaša všímavosť by si nejaký ten rozvoj zaslúžila, že všímavosť sa dá rozvíjať.
Cvičenie všímavosti.
Aj relatívne kľudná každodenná myseľ mení neuveriteľne rýchlo predmety vedomia. Princípom techník sústredenia je ponúknuť mysli jeden jediný, príjemne prežívaný predmet tak, aby pri ňom spočinula čo najdlhšie. Pokiaľ spočívanie mysle u jedného predmetu pretrváva dlhšiu dobu, nie je zaplavená množstvom myšlienok, pochybnosťami, obavami a strachmi, čo sú všetko negatívne stránky emocionálne inteligencie. Dochádza potom k jej skľudneniu a postupne aj k navodeniu somatického kľudu. Aby tieto techniky mohli dopomôcť k rozvoju emočnej inteligencii a kultivácii pozitívnych stavov, musia byť najprv nacvičené. Predmety ponúknuté pre rozvoj sústredenia môžu byť rozličné.
Ako konkrétny príklad predmetu na ktorom je možné rozvíjať sústredenie a všímavosť a kultivovať vyrovnanosť je miesto na nosných dierkach, kde môžeme pozorovať narážanie vzduchu, alebo v brušnej oblasti kde sa dá rozlišovať dvíhanie a klesanie brušnej steny. Voľba jedného z týchto dvoch mieste je individuálna, ale riadime sa kritériom zreteľnosti. Takto zvolené miesto nazveme primárnym predmetom pozorovania. Behom cvičenia dochádza k zmene tohto predmetu ale to už nie je dôvodom k zmene. Pre lepšie sledovanie tohto pohybu je možné ľahnúť si a položiť ruku medzi solar plexus a pupok.. Ak už pohyb vnímame, je možné ruku oddialiť a sledovať pohyb iba vnútorne. V nasledujúcich bodoch si toto cvičenie rozvedieme podrobnejšie:
I. Sadnem si do pozície na zemi alebo na stoličke s rovným chrbtom. Napnem ruky nad hlavou, potom ich voľne spustím, do lona. Zavriem oči a povolím zbytočne napnuté svaly na chrbáte, bez toho aby sa pozícia zrútila. Rozhodnem sa, že v tejto pozícii ostanem bez pohybu.
II. Zvolím štandardný primárny predmet pozorovania v brušnej oblasti, ktorú som si zvolil na úvode cvičenia. Všímam si, čo sa v mieste pozorovania deje.
III. Pripojím mentálny komentár, ktorý popisuje pozorovaný jav primárneho predmetu po celú dobu jeho trvania (Zdvíhanie, zdvíhanie,…klesania, klesanie…)
IV. Ostatné javy, na ktoré myseľ preskočí, označujem slovom porucha, vyrušenie a trpezlivo sa vraciam k primárnemu predmetu pozorovania. Při návrate pomáha otázka: Ktorá fáza beží? Zdvíhanie alebo klesanie? Pripojím komentár z III.bodu len vtedy keď som si istý, ktorá fáza beží
V. Po vypršaní doby, pre ktorú som sa rozhodol sa rozhodnem ukončiť cvičenie nasledovne: „ Končím toto cvičenie!“, potom ešte pozorujem posledných 10 nádychov a 10 výdychov a vnútorne ich odpočítavam “Zdvíhanie, zdvíhanie….desať, klesanie, klesanie…..deväť, až dopočítam zdvíhanie, zdvíhanie… dva, klesanie, klesanie….jedna. Potom si uvedomím dotyk tela s podložkou, stoličkou, celú telesnú pozíciu a pomaly sa rozhýbem.
Toto cvičenie je možné predlžovať podľa potreby, tí ktorí pravidelne trénujú dokážu sedieť aj hodinu bez pohybu. Po nacvičení tejto techniky a jej pravidelnom opakovaní, napr. raz denne v rovnaký čas, na nerušenom mieste, získava človek schopnosť lepšie sa sústrediť na iné predmety jeho činnosti aj v bežnom živote. Kedykoľvek, aj v ohrozujúcej situácii, má možnosť sa stiahnuť na primárny predmet pozorovania a zaistiť si prežitkový odstup, ktorý umožní lepšie zmapovanie situácie a zvýši pravdepodobnosť jej zvládnutia. Sústredením na primárny predmet je možné sa „odstrihnúť“ od neustále sa vracajúcich myšlienok strachu či podráždenosti a dosiahnuť tak skľudnenie.
Toto základné cvičenie rozvoja sústredenie je predstupňom, ktorým si pripravujeme pôdu na pestovanie všímavosti. Bežná myseľ je príliš rozbúrená a roztrieštená aby sme ju mohli nezaujato pozorovať. Táto roztrieštenosť je dôsledkom nízkej miery sústredenia. Až v okamžiku kedy sa myseľ ako tak ustáli je možné všímavosti dovoliť aby zaznamenávala všetko čo sa v mysli odohráva. Popis cvičenia rozvoja všímavosti začína rovnako ako základné cvičenie sústredenia.
I. Sadneme si do pozície na zemi alebo na stoličke s rovným chrbtom. Napnem ruky nad hlavou, potom ich voľne spustím, do lona. Zavriem oči a povolím zbytočne napnuté svaly na chrbte, bez toho aby sa pozícia zrútila. Rozhodnem sa, že v tejto pozícii ostanem bez pohybu.
II. Zvolím štandardný primárny predmet pozorovania v brušnej oblasti, ktorú som si zvolil na úvode cvičenia. Všímam si, čo sa v mieste pozorovania deje.
III. Pripojím mentálny komentár, ktorý popisuje pozorovaný jav primárneho predmetu po celú dobu jeho trvania (Zdvíhanie, zdvíhanie,…klesania, klesanie…)
IV. Ostatné javy, na ktoré myseľ preskočí, označujem slovom porucha, vyrušenie a trpezlivo sa vraciam k primárnemu predmetu pozorovania. Túto formu označovanie je nutné používať dovtedy až cvičiaci zotrvá priemerne 5-6 nádychov na primárnom predmete bez presunu pozornosti na iný jav. Nasledujúce inštrukcie cvičenia všímavosti a vhľadu je možné robiť až po splnení tejto podmienky!
V. Ostatné javy, ktoré sa mysli objavia už nie sú poruchou, ale stávajú sa sekundárnymi predmetmi pozorovanie. Označujem ich prvým slovom, ktoré ma napadne a dobre vyjadruje pozorovaný jav. Po popísaní javu sa vraciam vždy k primárnemu predmetu pozorovania a pripojím komentár z bodu III. Sekundárne predmety komentuje nasledujúcim spôsobom: a) Ak zistím, že pozornosť prešla napr. k pocitu v krku, pozorujem tento pocit -aká kvalita sa tam javí ako najvýraznejšia a túto kvalitu označím ako napr. ZOVRETIE. Vzdám sa akýchkoľvek myšlienkových asociácií! A vraciam sa späť k primárnemu predmetu. Při návrate pomáha otázka, „Ktorá fáza beží? Nádych alebo výdych?“ Podobným spôsobom označujem aj ďalšie kvality v ostatných zmyslových kanáloch“: Pokiaľ je pozornosť odvedená od primárneho predmetu ku konkrétnemu zvuku, resp. k dlhšie trvajúcej zmesici zvukov, potom komentujem „ ZVUK“ resp. „POČUTIE, POČUTIE,…“ Ak mi vyskočí pred vnútorným zrakom nejaký obraz, alebo sa rozbehne sled obrazov, komentujeme „OBRAZ“ alebo „VIDENIE, VIDENIE…(ak podnet trvá dlhšiu dobu). b) Ak sa pri pozorovaní obrazov objaví nejaké nepríjemné cítenie okomentujem to ako „PRÍJEMNÉ“ alebo „NEPRÍJEMNÉ“. c ) ak zistím, že v určitom okamžiku sa myseľ ako celkom javí nepokojná, alebo nervózna použijem komentovanie, ktoré tento stav najviac vystihuje „NEKĽUDNÁ MYSEL“, „NERVÓZNA MYSEL“. d) Ak si všimneme, že namiesto pozorovania primárneho predmetu sa myseľ zaplietla do myslenia alebo predstavovania, bez ohľadu na to ako zaujímavé alebo hrozivé je toto myslenie a predstavovanie, použijeme označenie „MYSLENIE“, „PREDSTAVOVANIE“, „SPOMÍNANIE“, „PLÁNOVANIE“. Trpezlivo sa vraciam k skutočnosti, k primárnemu predmetu pozorovania. Nesnažím sa domýšľať obsahy naháňajúce strach ani tie uvoľňujúce. Stále si držím odstup od sekundárnych predmetov. Ak sa mi nedarí vracať sa z jednotlivých obsahov myslenia k primárnemu predmetu, jedná sa o nízku mieru sústredenia a preto sa rozhodnem prejsť na techniku kultivácie sústredenia viz body II. až IV.
Ak sa vám nejakú dobu podarí toto cvičenie praktikovať, je veľmi pravdepodobné, že sa vaša všímavosť bude rozvíjať a vyhnete sa jednej z najťažších vecí, ktoré kouča môžu stretnúť – podsúvaniu.